DESIGNED BY MIXWEBTEMPLATES

Prečo sa deti chcú hrať so zbraňami?


Aj keď to mnohé mamy nerady vidia – skutočnosť, že deti (a hlavne chlapci) sa chcú hrávať so zbraňami, je úplne normálny krok v detskom vývoji.


Mário je pánom značného arzenálu zbraní: dva drevené meče, malá sekera z dreva, vojnová sekera, ktorá je dlhšia ako on sám, kolt a dlhý plastový nôž. Svoj poklad ukrýva štvorročný chlapec v prepravke hneď vedľa postele. „Najradšej sa teraz hrá na rytiera,“ vysvetľuje jeho mama Klaudia s úsmevom, keď ukazuje synov poklad jeho návštevníkom. Takmer všetci vedia oceniť tieto hračky a považujú ich za „triedu“. Len nedávno však prišli na návštevu dve dievčatá zo susedstva a chceli sa s Máriom pohrať, s jeho výzbrojou si však nevedeli rady. „Možno to trochu preháňa s bojovými hračkami,“ hovorí mama Klaudia zneistene svojmu mužovi, keď dámska návšteva odišla. „Ale čoby, to je úplne normálne. Chlapci sú raz takí,“ utešuje ju otec Juraj. „Ja som bol v jeho veku taký istý!“


Dôvody, prečo sa deti rady hrajú so zbraňami

Chlapci milujú hru s pištoľami, puškami, mečmi, lukmi a prakmi. Často už vo veku od troch-štyroch rokov. „Je to jednoducho dané odlišnou výchovou dievčat a chlapcov,“ vysvetľuje odborník na výchovu prof. Peter Struck. „Otcovia zápasia a „bijú sa“ v rámci hry so svojimi synmi a očakávajú od nich odvahu, silu a pripravenosť ísť do rizika.“ Zbraň v ruke – a hoci je len z plastu – dodáva deťom silu a kontrolu. To chlapcov láka. K tomu treba prirátať ultrasilné a „neohrozené“ vzory, ktoré majú na deti obrovský vplyv: svalnatí superhrdinovia, rímski legionári, policajti a bojoví roboti v knihách, v televízii a v neposlednom rade aj v regáloch s hračkami „udávajú tón“. A presne takýmito chcú chlapci byť.


Záujem o zbrane je kultúrne daný a nie je – ako by sme predpokladali – záležitosťou génov. Medzi rovesníkmi sa tento záujem ešte posilňuje – kto dostane od starej mamy „naozajstný“ meč, boduje u svojich kamarátov v škôlke a tí mu závidia. Už len pohľad na obyčajný „dreveňák“ dokáže niekedy vyčariť záblesk v detských očkách a ak zbraň ešte k tomu dobre „zapasuje“ do ruky, možno s ňou vyjsť do boja proti rytierom alebo zlodejom.


Nadšenie pre hru so zbraňami – žiaden dôvod k obavám

Rodičia sa absolútne nemusia obávať toho, že sa ich deti oddávajú bojovým hrám: po prvé patrí hra so silou a násilím podľa názoru odborníkov jednoducho k vývoju dieťaťa. A po druhé miznú príliš dramatické bojové fázy spravidla už po niekoľkých mesiacoch samy od seba. Ak sa dieťa zahralo dostatočne na všetkých hrdinov (kovboji a indiáni, rytieri a útočníci, zlodeji a policajti), prestanú ho hry tohto typu postupne baviť. A viditeľne klesá záujem o hranie sa so zbraňami, keď dieťa nastúpi do prvého ročníka základnej školy.


Ela: „Môjho staršieho syna som sa snažila dôsledne izolovať od akýchkoľvek hračiek, evokujúcich zbrane, ale skúste to v dnešnom svete! Syn na mňa hádzal prosebné očká v každom hračkárstve nad každým mečom či detskou puškou, ale nekúpila som a nepovolila som kúpiť ani ostatným členom rodiny. Až raz, to mal asi päť rokov, dedko nevydržal a kúpil mu detský kovbojský revolver. V duchu som zúrila, ale nechcela som vyvolať konflikt, tak som mlčala a prizerala sa ako syn všade hrdo chodí s revolverom za opaskom. Vydržalo mu to celé tri dni – a potom, tak ako každá „obyčajná“ hračka, ktorú doma máme, revolver prestal byť zaujímavý a odvtedy ani nevieme kde ho máme a nikoho to netrápi ... Pochopila som, že tieto túžby k chlapcom patria a nesúvisia s neskorším násilím. K mladšiemu štvorročnému synovi nie som už taká prísna – aj keď ten (zatiaľ) po pištoli netúži, ale má malý meč a rád sa s ním hrá na Jackieho Chana. Na druhej strane, rád sa hrá aj s plyšákmi a dokonca od staršej sesternice si doniesol domov bábiku – bábätko, o ktoré sa nadšene stará. Aj keď minule ho pre zmenu zapriahol do nejakej bojovej akcie.“


Dodnes neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by takéto hry mohli ohroziť ďalší vývoj detí. To môže upokojiť všetkých mierumilovných rodičov, ktorí sa obávajú, že hračkárske zbrane urobia z ich detí násilníkov. „Keď majú všetci kamaráti vodnú pištoľ a drevený meč a moje dieťa si ho želá tiež, mali by sme mu prianie splniť, aby nebolo znevýhodnené v kruhu rovesníkov a nestalo sa tak outsiderom,“ radí prof. Peter Struck. Odborník na výchovu vsádza na mix rôznych hier: okrem „bojovania“ by sme mali dávať prednosť i rôznym komunikatívnym, konštrukčným hrám a učeniu pomocou objavov. Zákazy prinášajú len málo – robia zbrane ešte zaujímavejšími.


Kedy deťom zakázať hru so zbraňami

U vojnových hračiek však pre mnohých rodičov končí všetka sranda. Originálne verné modely tankov a moderných vojakov pripomínajú skutočné vojny a tragédie, o ktorých sa denne dozvedáme v správach. Väčšina výrobcov hračiek to vidí presne tak isto a vzdáva sa predaja vojnových hračiek. Niektoré firmy (napr. Playmobil a Lego) si určili, že z etických dôvodov nezaradia vojnové hračky do svojho programu. A že sú mini postavičky – rytieri a piráti napriek tomu vybavení mečmi a šabľami? Je to na jednej strane podmienené históriou, na druhej strane deťmi. „Boj medzi dobrom a zlom je súčasťou rolovej hry detí. Preto potrebuje rytier meč a pirát šabľu,“ hovorí Victoria Sutch, zastupujúca firmu Lego.


A čo, ak ide o vojnové hry v podobe počítačových hier? Tu by mali rodičia jednoznačne zakročiť. Tieto hry približujú násilie a sú nebezpečné. V popredí nevystupuje efekt z hry, ale zabíjanie. Namiesto toho, aby sa vyriešil konflikt bez násilia, poukazujú tieto hry výlučne na právo silnejšieho.


V pokojnom rozhovore by mali rodičia deťom pomocou argumentov vysvetliť, prečo sa takétohry doma odmietajú. Cieľom by mal byť kritický odstup od hrubého násilia. Na zákaze treba jednoznačne trvať! Akčných a „nervy drásajúcich“ hier sa však deti kvôli tomu vzdávať nemusia – v predaji nájdete množstvo vzrušujúcich a predsa inteligentných hier, ako sú preteky áut, motoriek, budovanie zoologických záhrad, lunaparkov, ale aj známych Simpsonovcov či Madagaskar.


Rodičia by mali zasiahnuť aj vtedy, ak sa pri hre šíri ničivé násilie (dieťa ubližuje iným deťom alebo ničí hračky) a nejaví záujem o žiadne iné aktivity – môže ísť o poukázanie na
skutočné násilie v okolí dieťaťa, napríklad v škôlke alebo škole. Po príčinách treba pátrať, rodičia by mali zistiť, čo sa vlastne deje a informovať škôlku alebo školu.


Fascináciu zbraňami možno premeniť na záujem o históriu

Fascinácia zbraňami môže byť vynikajúcou vstupnou bránou k historickým témam. Kto mal už niekedy príležitosť v múzeu vziať do ruky skutočný meč alebo si vyskúšať drôtenú košeľu, získa pod ťarchou kilogramov úplne iný obraz o živote svojich predkov. Deti sa týmto spôsobom pôsobivo učia, ako žili rytieri, ako vysadali na koňa a prečo bolo vzácne byť rytierom. Tak sa výlet do minulých storočí stáva ozajstným zážitkom. A možno si aj rodičia zaspomínajú, ako sa ako malí huncúti hrávali na bojovníkov. A dnes sú z nich uvedomelí, mierumilovní a poslušní občania...

9.07.2009 (Mgr. Jarmila Hýroššová)

Novinky